Býva zvykom, že keď ide do tuhého aj v politickom boji a teraz aktuálne aj v komunálnych voľbách sa dokážu vytasiť zbrane veľkých kalibrov.

Máte pomaly za sebou štvorročné funkčné obdobie. Ľutovali ste niekedy rozhodnutie kandidovať?

„Ja osobne som to neoľutoval ani na minútu. Aj keď je to niekedy naozaj ťažké, najmä pre ľudí okolo mňa, pretože tlaky zo strany tých, ktorým sme „pokazili“ biznis a odstrihli ich od neoprávnených výhod, sú niekedy naozaj silné a prostriedky, ktoré používajú s blížiacimi sa voľbami, sú čoraz viac podpásové. Ale myslím si, že takto to má väčšina mojich starostovských kolegov, z tohto pohľadu nie sme na Slovensku, žiaľ, ničím výnimoční. Naopak, budúci rok budem mať päťdesiat rokov a toto boli najproduktívnejšie štyri roky môjho života. Ukázali sme spolu s kolegami, že nevieme len povedať, ako sa to má robiť, ale vieme to aj urobiť. Z mesta, ktoré bolo na Slovensku na špičke akurát tak v počte krčiem na obyvateľa sme za štyri roky urobili hrdé mesto, ktoré je na popredných miestach takmer vo všetkých porovnávacích rebríčkoch, ktoré sa v SR zostavujú. Patríme medzi tri najlepšie hospodáriace mestá spomedzi sto najväčších slovenských miest (v roku 2016 sme boli najlepší), sme štvrté najtransparentnejšie miesto na Slovensku, máme tretie najužitočnejšie mestské noviny, o našom strategickom riadení mesta sa vyučuje na vysokých školách nielen na Slovensku, ale aj v západnej Európe. Myslím, že náš tím zložený z Hlohovčanov aj „Nehlohovčanov“, ktorí tu síce možno nemajú trvalý pobyt, ale odvádzajú pre nás skvelú prácu, urobil nášmu mestu výborné meno.“

Podarilo sa vám naplniť všetky vaše ciele? Vieme, že je to ťažké, no pokúste sa vybrať jeden splnený, na ktorý ste najviac hrdý a jeden nesplnený, ktorý vás najviac mrzí.

„Ja som vstupoval do predchádzajúcej kampane ako človek, ktorý síce pozná samosprávu a jej problémy, ale nemá s ňou praktickú skúsenosť zvnútra. Preto som rád, že som pri koncipovaní predvolebných sľubov v roku 2014 „neuletel“ a sľúbil som to, čo sa dá reálne splniť. Z 54 konkrétnych sľubov som splnil 49, čo je viac ako 90 %. A okrem toho sme urobili ešte desiatky iných vecí, o ktorých som si v predvolebnej kampani ani nedovolil snívať.

Ale najviac hrdý som samozrejme na to, že sme zámok vrátili do života Hlohovca a urobili z neho ťahák aj pre turistov, ktorí zasa môžu priniesť zaujímavé možnosti zárobku pre hlohovských podnikateľov. Po tom, čo sa po nedohode s pamiatkármi stiahol ruský investor sme sa do opravy pustili my ako vlastník tejto národnej kultúrnej pamiatky, ktorý je zodpovedný za jej stav. Opäť a zas chcem poďakovať dobrovoľníkom a OZ Zámok Hlohovec, ktorí naštartovali proces obnovy zámku a aj vďaka nemu sa ľahšie presviedčali poslanci na jeho pokračovaní.

To, že sa následne vzťah s úzkym vedením OZ pokazil, ma mrzí, na druhej strane aj mne pomohol vyliečiť sa z naivity o nezištnosti niektorých ľudí. Myslím, že raz príde čas, keď pochopíme, čo bolo skutočným dôvodom toho, že sa vedeniu OZ nepáčilo, keď sme sa – opakujem, možno naivne – rozhodli, že pomôžeme naplniť hlavný cieľ OZ – záchranu a obnovu zámku tak, aby čo najskôr mohol slúžiť verejnosti. Skrátka, niekto chcel zámok „zrekonštruovať“, a iný zas a najmä „rekonštruovať“.

Pri tých „hmotných“ cieľoch asi až tak nezáleží, či bude o jedno ihrisko menej alebo viac, alebo či bude o jednu opravenú cestu viac alebo menej. To, čo ma najviac mrzí je, že hoci sme k spolupráci pritiahli mnoho skvelých ľudí, aj zopár Hlohovčanov, ktorých sme aspoň pracovne vrátili naspäť do mesta, s časťou ľudí, ktorých som pôvodne považoval za prirodzených spojencov, sme sa rozišli. Je to spôsobené asi jednak ich odlišnými predstavami o tom, ako sa má mesto riadiť, možno neochotou opustiť zabehnuté koľaje, možno prerušenými tokmi financií z mesta... Čiže ak som pred štyrmi rokmi hovoril, že hlavnou cennosťou Hlohovca sú ľudia, síce to platí, ale ukazuje sa, že ide o iných ľudí ako som si pôvodne myslel.“

Čo bolo počas týchto štyroch rokov najťažšie rozhodnutie?

„Sú dva typy rozhodnutí, ktoré asi nepotešia nikoho. Jedným sú personálne rozhodnutia a druhým sú rozhodnutia o nepopulárnych, ale nevyhnutných opatreniach, ktorých pozitívne účinky sa prejavia až po istom čase a za ktoré vám na začiatku rozhodne nebudú ľudia tlieskať.

A pokiaľ ide o rozhodnutia o personálnych zmenách – ja som prepustil za tie štyri roky možno ani nie desať ľudí. Mnoho ďalších odišlo, pretože zistili, že nestíhajú tempu, ktoré sme nasadili na úrade. Naším príchodom sa ale skončila éra, keď pre niektorých bolo najzložitejším pracovným úkonom prísť do práce a zasa z nej odísť, alebo siahodlho rozprávať o tom, „ako by sa to malo“.

Po štyroch rokoch som sa však poučil, že nevyhnutné personálne rozhodnutia sa nemajú odkladať. Lebo výsledkom je, že vám na úrade zostávajú „nepracovití“ ľudia, za ktorých musia ťahať tí šikovní a pracovití, ktorých to nakoniec zomelie. A čo keď vám tam potom zostanú tí nešikovní a nie najpracovitejší, ktorí síce môžu byť fajn ľudia, akurát v práci nevedia za vaše dane odvádzať pre vás adekvátny výkon? To sa samozrejme odrazí aj na kvalite práve Mestského úradu či mestských organizácií.“

Zrejme nikto nepochybuje o tom, že mesto sa za uplynulé štyri roky poriadne zmenilo. Ktoré zmeny boli podľa vás najdôležitejšie?

„Najdôležitejšie bolo, že sa nám podarilo vytvoriť široký tím ľudí nielen na meste, ale postupne aj v mestských firmách a na školách, ktorí pochopili, že viesť mesto sa dá aj inak ako dovtedy. A že sme presvedčili poslancov, že strategický manažment mesta nie je výmysel nejakých „bratislavských vizionárov“, ale jediná možná cesta, ako s rozumom a dlhodobo efektívne používať tie obmedzené financie, ktoré mesto má na jeho rozvoj. Preto si dodnes vážim, že kľúčový strategický dokument Program rozvoja na roky 2016 – 2023 schválili jednomyseľne všetci prítomní poslanci mestského zastupiteľstva.

A druhou kľúčovou vecou bolo, že sme naplnili všetky sľuby o transparentnosti a otvorenosti mesta a úradu, rozhodovacích procesov, aby sme tak získali dôveru verejnosti a ukázali, že sme naozaj prišli pracovať pre Hlohovčanky a Hlohovčanov, a nie pre seba. Má to navyše ešte taký benefit, že každý, kto príde po nás a bude mať chuť zneužívať peniaze Hlohovčanov, bude to mať ťažké, pretože mu vďaka našim opatreniam budú Hlohovčanky a Hlohovčania lepšie vidieť na prsty.

Rovnako hrdý som na to, že sme vtiahli do rozhodovania a plánovania samotných obyvateľov obce a náš proces participácie je príkladom pre mnohé iné mestá.“

Dlho diskutovanou témou v Hlohovci bolo založenie Mestskej zelene. Stojíte si za týmto rozhodnutím?

„Určite si za ním stojím. Je na to niekoľko dôvodov. Mesto sa o zeleň nestaralo ako dobrý hospodár, teda koncepčne. Na úrade nebol žiadny profesionál, ktorý by sa rozumel zeleni, preto sme prijali dvoch ľudí, ktorí dnes vedia, čo a akým spôsobom sa má so zeleňou v meste robiť. Máme popísaný každý zo 7000 stromov, ktoré máme na mestských pozemkoch, vieme kedy a aké zásahy treba vykonať.

A na to je dôležité mať vlastnú flexibilnú mestskú firmu. Pretože napríklad na orezy stromov sa v minulosti absolútne „kašľalo“ – na VaTS, cez ktorú tiekli peniaze do externého prostredia, sme našli stovky rozhodnutí o výruboch a orezoch z mestského úradu, ktoré sa nerealizovali. Navyše, ja nie som „Copperfield“, aby som dokázal „zázračne“ zakaždým vysúťažiť tie isté firmy na tie isté úseky zelene v meste. Napokon, mnohé asi nechtiac objasnil bývalý riaditeľ ZŠ A. Felcána p. Šiška, ktorý dnes kandiduje za poslanca s pánom Pestúnom, keď na poslednom zastupiteľstve povedal, že ako to bolo v minulosti fajn, keď sa o zeleň cez zmluvu s VaTS starali externé firmy, že veď museli na VaTS vracať len desaťpercentnú províziu. Predtým sa za cca 550 000Eur staralo o zeleň 17 ľudí, dnes v Mestskej zeleni za cca 650 000Eur (vrátane nákupu techniky) viac ako 40 ľudí. Ak tieto čísla prezentované pánom Pestúnom sedia, tak si z tohto nepomeru viete urobiť obraz, kde asi končili v minulosti tie peniaze.

Mestská zeleň dnes odvádza oveľa väčší rozsah práce, najmä v arboristike a chystáme ďalšie zmeny, aby sa bola schopná intenzívnejšie starať o vybrané časti mesta – parky, centrum mesta, Zámockú záhradu. A uvažujeme aj o rozšírení predmetu jej podnikania o ďalšie práce v meste.“

Otázka čo bude s poliklinikou je v súčasnosti veľmi aktuálna. Môžete nám k nej niečo povedať?

„Po tom, čo väčšinový vlastník dvomi miliónmi Eur zadlženej Nemocnice s poliklinikou s.r.o. pán Varga nechal v júli zatvoriť liečebňu dlhodobo chorých a prepustil personál aj pacientov, sme začali robiť kroky, aby sme boli schopní čo najskôr obnoviť zdravotnú starostlivosť aspoň v doterajšom rozsahu. Založili sme 100-percentnú mestskú spoločnosť Mestská poliklinika Hlohovec, s.r.o., ktorá v rovnakých priestoroch v našej, mestskej budove polikliniky pripravuje čo najskoršie obnovenie týchto služieb. Od 1. novembra, keď dobehla nájomná zmluva NsP by sme mali mať priestory k dispozícii, realizovali sme nevyhnutné úpravy, ktoré si vyžiadala „hygiena“, máme personál (celé skvelé osadenstvo LDCH bude pokračovať s nami), nové vybavenie, do týždňa-dvoch by sme mali mať povolenia z hygieny aj VÚC, máme prisľúbenú kooperáciu od ministerky zdravotníctva, takže už nás čakajú „len“ poisťovne.

Rovnako máme záujem prevádzkovať pohotovosť v inom štandarde, ako boli Hlohovčania zvyknutí doteraz – „kvalitu“ priestorov radšej nekomentujem, ani fakt, že tam nebolo ani zákonom predpísané prístrojové vybavenie. Hlavne, že nás NsP každý rok žiadala o dofinancovanie pohotovosti 26.000 eurami, po odchode zo Spoločného obecného úradu sme dofinancovávali už len polovicu za hlohoveckých pacientov.

Pokiaľ ide o budovu polikliniky, ktorú NsP vrátila minulý rok po dlhoročnom nájme v katastrofálnom stave, pustili sme sa do jej rekonštrukcie. Začali sme elektrorozvodmi, máme spracovanú dokumentáciu na výmenu zvyšných okien a zateplenie a uchádzame sa o financie na rekonštrukciu prízemia ako centra integrovaných zdravotníckych služieb.

Práce ako na kostole, ale snažíme sa dostať do režimu, aby sme neboli závislí od nálady väčšinového vlastníka NsP a jeho často neracionálnych rozhodnutí.“

Ďalšou otázkou, ktorá dlho rezonuje medzi Hlohovčanmi je kultúrny dom. Aké s ním má mesto plány?

„Dom kultúry je asi najsmutnejší príbeh starostlivosti o mestský majetok v predchádzajúcom období. Nie je predsa možné, aby stavba, ktorá mala v čase, keď sme ju museli pre nevyhovujúce elektriku zatvoriť, 27 rokov, mohla za takýto krátky čas pri slušnom zaobchádzaní takto schátrať. My sme rýchlo urobili prvé opatrenia, opravili sme strechu, aby nezatekalo do elektrických rozvodov, ale postupne narastali požiadavky dotknutých orgánov (napríklad v dome kultúry nikdy nebola funkčná vzduchotechnika) tak, že sa len náklady na opravu nevyhnutých vecí, ktoré by nám umožnili otvoriť Dom kultúry bez toho, že by ste videli zásadnejšie zmeny v interiéri, vyšplhali až na 900 000 eur. Tak sme dali spracovať aj štúdiu celkovej rekonštrukcie s nasťahovaním Mestského kultúrneho centra, knižnice, televízie – a tu sme sa dostali na viac ako 5,5 milióna eur.

Len pre porovnanie – my sme za tieto štyri roky zrekonštruovali všetky ostatné objekty kultúrnej infraštruktúry vrátane zámku za 3,7 milióna, keď už máme hovoriť aj o takej kategórii ako „hodnota za peniaze“. Takže máme zrekonštruovanú polovicu zámku so sálou pre 100 ľudí a nádvorím pre niekoľko stoviek ľudí na kultúrne akcie, do konca roka budeme mať obnovené kino so sálou pre 300 ľudí, zrekonštruovali sme Empírové divadlo so sálou do 150 – 200 ľudí (a budeme pokračovať vrátením divadelných sedačiek), zrekonštruovali sme amfiteáter s kapacitou do 800 ľudí, otvorili sme informačné centrum, opravili sme priestory a vybavenie knižnice, obnovujeme zámockú záhradu – a toto všetko za dve tretiny nákladov, čo by stála kompletná rekonštrukcia Domu kultúry.

Aj ja by som bol rád, keby sme ho bez problémov vedeli využívať, ale toto je už taká investícia, o ktorej budú musieť rozhodnúť noví poslanci.“

Čo je pravdy na tom, že na vás mestský poslanec Patrik Voltmann podal žalobu?

„Patrik Voltmann je navyše môj sused, preto ma táto informácia prekvapila. „Vtip“ je však v tom, že on túto žalobu na moju ženu a na mňa nepodal, niekto len zneužil jeho identitu a podpísal trestné oznámenie jeho menom. Už v tejto veci podal aj trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Napriek tomu, že oznámil, že ide o falošné trestné oznámenie, zaoberá sa ním pomaly celý represívny aparát štátu. Už bolo na okresnej prokuratúre, na krajskej a okresnej kriminálke, z generálnej prokuratúry ho poslali na prezídium Policajného zboru SR, NAKA aj ministerstvo vnútra.

V krajine, kde behajú po slobode tisícky zločincov, je niekedy zábavné sledovať horlivosť niektorých štátnych orgánov. Čo si mám myslieť o tom, keď taká prokurátorka hneď nasledujúci pracovný deň po prijatí oznámenia už rozhodne o pridelení prípadu kriminálke? Skúste sa spýtať reálne poškodených, akým tempom pracuje prokuratúra. A potom sa dozviem, že pani prokurátorka je spolužiačka jedného z mojich protikandidátov – čo mám na to povedať?

Alebo na štátny sviatok 30. októbra ráno telefonuje vyšetrovateľka mojej žene zo súkromného mobilu, že ju potrebuje vypočuť, tak sa dohodnú, že pošle predvolanie poštou. O chvíľu volá zas, že jej musí poslať predvolanie emailom, pretože by to „nestihli“, lebo vraj je už „vysoký termín“ a musia to „uzavrieť“ budúci týždeň, rozumej – pred voľbami.

Do toho mi poslanec Pestún v televíznej diskusii oznámi, že sú podané aj ďalšie trestné oznámenia. Kto nemá argumenty, ale spojí sa aj s čertom, ktorý má stále kontakty v represívnych zložkách štátu, tak vedie kampaň cez trestné oznámenie.

Na druhej strane, povedal som poslancovi Pestúnovi, nech podá trestné oznámenia všade, kde má akékoľvek podozrenie. Dnes je jasné, že v polícii či na prokuratúre pracuje stále veľa slušných a korektných profesionálov, preto sa akéhokoľvek vyšetrovania, či už na podpísaný alebo anonymný podnet nebojím. A keď sa to skončí, budú si môcť tí slušní Hlohovčania, ktorých v kampani takto poočierňovali pod čiernu zem, brániť svoju povesť aj „úradnou“ cestou.“

Aké sú vaše plány na najbližšie obdobie, ak by ste boli znovu zvolený?

„Chcel by som prvý polrok využiť na to, aby sme dôsledne pripravili plán práce a investícií na celé štyri roky tak, aby sme už mohli pracovať menej hekticky. Sme o štyri roky skúsenejší, nebudeme už pod takým časovým tlakom. K tomu potom bude treba nastaviť a doplniť personálnu štruktúru – nehovorím teraz ani tak o navyšovaní počtu ľudí pracujúcich pre mesto, skôr o zefektívnení ich štruktúry a posilnení profesionality na niektorých pozíciách.

Takou praktickou prioritou bude čo najskoršie otvorenie liečebne pre dlhodobo chorých. Máme priestory, opravené, vybavené novým zariadením, máme personál, v horizonte týždňa – dvoch by sme mali mať povolenia z hygieny a VÚC a budeme rokovať s poisťovňami o zazmluvnení nášho zariadenia. Hneď potom vypíšeme konkurz na konateľa a budeme pripravovať rozšírenie kapacít LDCH v budúcom roku.

Ale hlavne budem sa ešte do konca tohto roka veľa rozprávať s tými, ktorí dnes vedú zákopovú vojnu proti zmenám, ktoré sme v meste zaviedli a bojujú o návrat starých časov. Ja mnohým z nich ľudsky rozumiem, boli zvyknutí fungovať celý život v nejakom nastavení, s pohodlným vankúšom z mestskej kasy, požívali v meste istú vážnosť, a my sme im tento pohodlný život „zobrali“. Lenže tento ich spôsob manažovania mesta nás doviedol tam, kde sme sa ocitli v roku 2014.

Verím, že sa mi podarí časť z nich vtiahnuť naspäť do spolupráce na rozvoji mesta. My sme z nej ani dnes nikoho nevylúčili, naopak, k niektorým z tých najnespokojnejších bola mestská kasa a dotačný systém mesta najštedrejší oproti minulým obdobiam, a neplánujeme ich „vylúčiť“ zo spolupráce s mestom ani v budúcnosti. Pravda, ak sa nebudú chcieť separovať sami, čo by ma mrzelo, pretože nás tu nie je tak veľa, aby sme na seba mohli zazerať spoza plota.

Preto hneď v prvých dňoch po voľbách chcem pozvať týchto ľudí za spoločný stôl. S jedinou výnimkou – tí, čo nevedia viesť legitímne spory tvárou v tvár a verejne diskutovať o tom, čo nie je dobré a čo a ako treba vylepšiť, ale používajú falošné trestné oznámenia a hejtujú v internetových diskusiách tak, že sa to dotýka rodín poslancov, nemajú čo za jedným stolom so slušnými ľuďmi hľadať.“

Čo je pre budúceho primátora najväčšia výzva najbližších štyroch rokov?

„Najväčšou výzvou je samozrejme riešenie dopravy na vstupe do mesta. Nájsť spôsob, ako urobiť premávku na hlavnom ťahu mestom plynulejšou nebude jednoduché. Našťastie, nový trnavský župan Jozef Viskupič si aj po voľbách zapamätal, čo Hlohovčanom sľúbil pred voľbami – že vyriešenie dopravy na vstupe do Hlohovca bude jednou z troch jeho politických priorít. Preto už rok spolu na riešení tohto problému intenzívne spolupracujeme.

Zatiaľ sme robili prvé kroky najmä na našej strane – schválili sme nový územný plán mesta, v ktorom je zahrnuté aj nové trasovanie možného druhého ťahu mestom, vypracovali sme dopravné prieskumy (takže máme absolútne aktuálne a presné informácie o pohybe áut a chodcov na hlavnom ťahu a vybratých križovatkách) a na základe toho zostavený dopravný model, ktorý umožňuje modelovať konkrétne zmeny na tejto trase. Táto ročná spolupráca vyvrcholí v pondelok 5. novembra podpísaním memoranda o spolupráci medzi mestom a župou pri riešení tohto problému, vrátane financovania nového riešenia dopravy na vstupe do mesta. Teším sa tejto zmene, lebo takto vyzerá reálna spolupráca mesta so župou, keďže s predchádzajúcim vedením župy bola šanca na spoluprácu pri takýchto veľkých projektoch nulová.

Ale ako som spomínal vyššie, nejaké kolóny v exponovaných časoch tu vždy budú, aj nejaká ta diera v ceste či na chodníku, aj občas rozsypaný smetný kôš či horšie pokosený kus trávnika. Dôležitejšie však pre mňa bude atmosféra, v akej tu budeme žiť. Pretože si môžeme všímať len tieto menšie či väčšie nedokonalosti, ktoré má každé mesto na svete. Alebo sa budeme tešiť z toho, že žijeme v peknom meste, s dostatkom pracovných príležitostí, miest v škôlkach pre naše deti, s peknými parkami, zámkom a zámockou záhradou... Skrátka, najväčšou výzvou bude presvedčiť Hlohovčanky a Hlohovčanov, aby sme si užívali dobrý život, ktorý v našom meste máme.“

Nielen v Hlohovci väčšina kandidátov na primátora kandiduje aj za poslanca. Vy však nie. Prečo?

„Tak ako pred štyrmi rokmi ani tentokrát nehľadám nejaké záložné plány. Viem, že niektorí primátorskí kandidáti uvažujú, že keď im nevyjde primátorská kandidatúra, skúsia sa dostať do zastupiteľstva a „zobchodovať“ aspoň viceprimátorský post. Ja takto nepremýšľam, mám záujem pracovať pre Hlohovčanky a Hlohovčanov naplno, so všetkými kompetenciami, ktoré má k dispozícii primátor pre úspešné riadenie mesta. Nepotrebujem nejaký „teplý flek“ v závetrí, uchádzam sa o plný mandát, ktorý mi umožní s podporou zastupiteľstva čo najefektívnejšie viesť Hlohovec tak, aby sa nám tu všetkým lepšie žilo.“

Fraštacký tŕň je súčasťou kultúry mesta Hlohovec už dlhých 22 rokov.

Fotografovanie bolo ďalšou veľkou záľubou pani Letície Tandlmajerovej, rod. Feiglerovej.