Menu
Dnes má meniny: Lívia Zajtra: Eleonóra

Žuťo:Správna partia musí vedieť bez váhania potiahnuť za jeden povraz Doporučený

Žuťo - František Zaťko.

Nie je potrebné ho veľmi predstavovať. Ale aj tak! Je to už jeho dvanásta hádzanárska sezóna v Hlohovci, teda celkovo 12 a pol roka v jednom drese. Odohral viac ako 350 majstrovských zápasov a v nich „zavesil“ viac ako 1400 gólov. Číslo 46 je už jeho veľmi dlho a azda nikto v Hlohovci sa neodváži obliecť dres s týmto číslom. Iba on. Keď prišiel do mesta ruží za hádzanou bol to 28-ročný mladík, teraz je to už vyzretý muž, pán učiteľ a legendárne krídlo hlohoveckej hádzanej. Tento rok oslávi štyridsiatku. Predtým však ako prišiel do Hlohovca, obliekal dres rodných Topoľčian, najúspešnejšieho slovenského extraligového klubu Tatrana Prešov a českého extraligistu Kostelec na Hané. Až v júni 2005 zamieril do Hlohovca a to na poriadne dlhú dobu. František Zaťko – „Žuťo“ sa nechal vyspovedať zo svojho hádzanárskeho života.

Čím ste sa chceli stať, keď ste boli v detskom veku?

Mal som za vzor svojho učiteľa telocvikára, aj keď bol futbalista. Určite som chcel byť športovec. Ďalším vývojom sa to potom ani inak u mňa nedalo predpokladať. Štúdium, najmä však začiatok profesionálnej hádzanej to koniec koncov potvrdili. Spojil som profesiu pedagóga so športom. Prinieslo mi to v živote to, čo som chcel a aj to, čo som potreboval.

Váš športový vzor teraz?

Asi Stefan Kretzschmar, ale vo všeobecnosti som nikdy nemal vytýčený vzor. Hmm... Dnešné deti chcú byť ako Lionel Messi či Cristiano Ronaldo. Ja som to nepotreboval. Ale ak chceme mať z detí hádzanárov, bolo by skvelé – priam úžasné, aby mali svoje hádzanárske vzory. Média by mohli v tomto smere výrazne viac pomôcť, ovplyvniť mienku, a popri Messim a Ronaldovi ukázať Peťa Kukučku, Rada Antla, Dana Vala, Riša Štochla a ďalších našich skvelých hádzanárov. Keby mali toľko priestoru v médiách aj oni, verím tomu, že aj na Slovensku by chcelo byť viacej detí Kukučkom, Antlom či Štochlom.

Máte životné krédo - motto, ktorým sa riadite v súkromí, v pracovnom, osobnom, či športovom živote?

Motto, ani krédo nie. Riadim sa jednoduchými vecami ako napríklad: „Nechci viac, ako potrebuješ“. A pritom nejde len o peniaze, týka sa to aj ľudí. Ďalej nezávidieť druhým, pretože sa to môže vrátiť. Koniec koncov: „Karma je zdarma“, ako sa vraví.

Prejdime na hádzanú. Ako ste sa dostali k hádzanej? Kedy to presne bolo?

Asi keď som bol v druhom alebo treťom ročníku na základnej škole. Bol za tým môj otec. Vtedy bol riaditeľom jednej zo spoločností, ktorá podporovala mestský klub hádzanej v Topoľčanoch. Zobral ma priamo do šatne v športovej hale a prihlásil ma na hádzanú. Následne potom klub robil aj nábor. Tak či tak by som sa dostal aj cez nábor na hádzanú. Takto to bolo predsa o niečo skôr. Krásne to bolo v tom, že ma niekto priviedol a že som nemusel ísť sám.

Koľkú sezónu - koľký rok ste už v Hlohovci?

Ak sa nemýlim, je to už 13. sezóna.

Ako Ste sa dostali do Hlohovca? Máte to síce na skok z Topoľčian, ale aký bol dôvod?

Keďže som bol v roku 2005 v Kostelci na Hané ako voľný hráč, tak som prešiel do najbližšieho klubu na Slovensku, ktorý mal extraligovú príslušnosť a mal som to blízko od bydliska a teda blízko Topoľčian. Topoľčany vtedy nehrali najvyššiu súťaž. Bolo to tiež tým, že vtedy trénoval Hlohovec Jozef Debnár.

Mali ste v tom čase aj iné ponuky?

Nie. Neriešil som. To sa celé vyriešilo behom môjho voľna a v tom čase sa už vedelo, že spoločná československá interliga (HIL) nebude pokračovať.

Nikdy vás nelákalo zahraničie?

Myslím, že nie. V čase, keď som išiel do Prešova, bol som mladý a po angažmáne v Prešove nebolo ľahké dostať sa von a hlavne zotrvať v zahraničných kluboch. Tak som hľadal možnosti ostať na Slovensku a hlavne spojiť to so zamestnaním, keďže som vyštudoval učiteľstvo. Hľadal som kombináciu práce pedagóga a hádzanej už v Hlohovci.

Prečo ste sa Hlohovcu upísali na taký dlhodobý kontrakt?

Nebolo to na dlhú dobu. Vždy to bolo zo zmluvy do zmluvy. Vždy sme sa vedeli dohodnúť a zrazu je to už 13. sezóna v rade. Smelo môžem povedať, že to bola aj vždy dobrá partia chalanov do šatne, aj na palubovku, ktorá mala na tom svoj podiel. Samozrejme aj tréningy a tréneri, ktorí prišli a pôsobili v Hlohovci a štýl hádzanej, ktorý sme preferovali a hrávali, boli ďalšími dôležitými dôvodmi, čo rozhodovali.

Ktorá hádzaná sa vám osobne páči (krajina - klub - štýl - herný systém)?

Sledujem najviac nemeckú klubovú hádzanú. Páči sa mi THW Kiel, ale aj parížsky PSG a francúzska hádzaná, aj keď je to systémovo iné, ako my v našej lige preferujeme a vidíme. Rád si pozriem vyvrcholenie Ligy majstrov – to má svoju šťavu. No aj tak, pohľad na neskutočnú kvalitu, čo vidím v televízii a to, čo vidím z našich zápasov, ma často demotivuje. Koniec koncov, u nás je to stále to isté. Zavše si pozriem majstrovstvá Európy a sveta. Samozrejme severská hádzaná je TOP - Dáni, Nóri, Švédi a určite sa mi viac páči ich hádzaná ako nemecká (nie klubová), ktorú predvádzajú Nemci na medzinárodnom fóre.

Spomínate si, ktoré obdobie bolo zatiaľ pre vás to najlepšie a najúspešnejšie počas doterajšej kariéry?

Obdobie vzhľadom aj na partiu, ktorá tu v Hlohovci bola, bolo to ťaženie v Pohári EHF v sezóne 2013/2014. Aj z dôvodu dlhodobého cestovania a byť s chlapcami dlhšie ako len na tréningu, mali svoju silu. Kvalifikačné zápasy Pohára EHF, aj keď to bola cesta na dva dni autobusom do nórskeho Arendalu. Počas tohto výjazdu sa aj najviac zomkol kolektív a nakoniec sme aj v Arendali prekvapujúco, ale zato zaslúžene vyhrali. Ďalej to bolo tiež obdobie, resp. silné zápasy s Topoľčanmi v extralige či v play-off.“

Ktoré obdobie bolo pre vás v Hlohovci najťažšie?

Pre mňa je najťažšie obdobie tá fáza, keď odchádzali moji spoluhráči, s ktorými sme prežili európske pohárové dobrodružstvo v sezóne 2013/2014 (12. miesto so 41 gólmi v Pohári EHF, čím sa F. Zaťko ocitol medzi najlepšími strelcami pohára /1. miesto D. Gajlic 72 gólov, Montpellier HB, pozn. redakcie). Sú to hráči, ktorí mi prirástli k srdcu a oni odišli a prestúpili do iného klubu. Je to, ako keď  vám odíde obľúbený a milovaný člen rodiny na strašne dlhú cestu z domu preč a ďaleko. Sú to pre mňa osobne podobné pocity a situácie.

Ľutujete niečo v hádzanej? 

Neľutujem nič. Moja manželka, s ktorou som od strednej školy, mi ani raz nevyčítala nič počas nášho spoločného života a sťahovania sa z klubu do klubu, ani počas dobrých a zlých časov nie v tom, čo som chcel dosiahnuť s hádzanou. Bola oporou a vždy ma podporila. Aj v terajšej situácii. Nikdy ma neodrádzala. Nikdy mi nepovedala nie pokiaľ išlo o hádzanú. Boli časy, keď nás len hádzaná živila, ale vždy ma podporila. Vedela, že mi nemusí a nechce brať to, čo milujem. A za to jej veľmi pekne ďakujem.

Čo vám dala hádzaná a naopak, čo vám obrazne povedané vzala?

Dala mi radosti, zážitky, skvelých ľudí, priateľstvá, momenty, na ktoré sa nezabúda. Nezobrala mi vôbec nič. Verím, že ani zo zdravia. Iste, nejaké zranenia boli, ale to nie je to, čo by mi mala zobrať.

Recept na najlepšiu partiu nielen v šatni?

Neskutočne si musí jeden druhého vážiť a rešpektovať sa navzájom. Nestačí zaplatiť kávičku. Keď sa dejú veci medzi chalanmi, ktoré nemusíte automaticky očakávať a tie veci sa predsa dejú. Keď príde pomoc, keď ju najmenej čakáte. A to vás príjemne prekvapí a poteší. Na vytvorenie skvelej partie sú nutné aj výsledky, ale aj správny formát trénera. Nesmú chýbať aj takí ľudia ako bol Peter Marušic. Mal som to šťastie, čo málokto – mal som a mám okolo seba chalanov vysokoškolákov, inteligentných, s ktorými si mám čo povedať aj mimo ihriska a nie sú to iba dobrí hádzanári. Partia TOP level neuľaví v ničom a hlavne nie na tréningu. Nikto neuľaví ani vtedy, keď môže. Správna partia musí vedieť bez váhania potiahnuť za jeden povraz. Vysoko si cením aj úprimnosť. 

Čo vy a fanúšikovia? Aký máte názor prípadne vzťah s nimi?

Keď sledujem zápasy Bundesligy, tak vekový priemer divákov na tribúnach sa môže pohybovať na úrovni 40 až 45 rokov. Sú to fanúšikovia, ktorí sa prídu odreagovať, prídu zatlieskať a povzbudiť svoj tím a nie nadávať a rozčuľovať sa. Rozhodne tam má fanúšik kultúru a určite nechodia na zápasy v podnapitom stave. Prísť pod vplyvom alkoholu na takéto podujatie a tvrdiť o sebe, že je fanúšik, je degradujúce. Alkohol, pľuvance a nadávky nikde nepatria k fanúšikovskej kultúre na Slovensku, či v zahraničí. To sa netýka len zápasov hádzanej, ale aj futbalu, či hokeja. Keď sa pozriem na situáciu u nás, bolo obdobie, kedy na zápasy chodili nielen vytrvalci- skalní, ale pridali sa aj ďalší a bola z toho plná hala. No tlačí sa mi otázka: Prečo nechodia aj teraz na hádzanú? Pretože už nehráme zápasy play-off, alebo ich nebaví hádzaná, ktorá išla úrovňou dole? Pretože už nie sme druhý tím a nehráme o špicu? Veľmi by ma zaujímalo, kam vlastne ľudia chodia v sobotu podvečer. Do kina? Na „inú zábavu“? Každý hráč v každom momente potrebuje fanúšika. Každému sa hrá lepšie, keď cíti podporu z hľadiska a dostane aplauz po zápase. Vybičované zápasy Hlohovca a Topoľčian s plnými tribúnami boli s veľmi silnými športovými momentami a divácka kulisa, fanúšikovia, na oboch stranách robili tieto zápasy oveľa lepšími. Fantastickí boli fanúšikovia aj na zápasoch Pohára EHF. Ale vtedy bola aj lepšia hádzaná. Myslím, že aj tak im patrí vďaka za to, že nám fandili a dokázali aj niečo obetovať. Osobne som rád za to, že chodia na nás, i keď v menšom počte. Je to aj tak vždy viac divákov na tribúnach, ako keď prídeme napríklad do N. Zámkov, Bratislavy, Modry, či do Prešova. Čo by dali za to ostatné hádzanárske kluby na Slovensku, keby prišlo toľko ľudí, ako na nás v Hlohovci. Sú to u nás síce väčšinou tí istí, ktorí stále chodia a sú na tých istých svojich miestach v hľadisku. Veľmi si prajem, aby sa opäť vrátili časy s plnými halami. Ešte by som doplnil aj to, že niekoľko rokov dozadu nebol vzťah medzi mnou a topoľčianskymi fanúšikmi veľmi ideálny. No veci sa však v tomto smere výrazne pohli dopredu a ten vzťah je už určite lepší. Som za to rád, že aj v tomto smere sa dá a dal spraviť posun k lepšiemu.

Kam radíte po spoločenskej stránke hádzanú na Slovensku?

Medzi športovcami a nielen medzi nami je to na veľmi nízkej úrovni a nie je to vinou trénerov, skôr aj generáciou, ktorá prichádza po nás. Medzi médiami a novinármi na dennej báze je to tak isto veľmi nízko. Keď vedia spomenúť Nasťu Kuzminovú, Petru Vlhovú, Petra Sagana, Marka Hamšíka a všetky správy svetového futbalu a hokeja, dokonca aj golfové odplay – akože „oslňujúca športová chuťovka“, prečo nehovoria aj o hádzanej, o úspechoch hádzanej a o osobnostiach hádzanej? Je veľmi málo priestoru z hádzanej v dennom spravodajstve na weboch, televízii, či v novinách oproti piatim odohratým minútam v zápase vo futbale, či dvom trestným minútam v zápase toho či onoho hráča v NHL. Mám dojem, že hádzaná pre niektorých ani neexistuje. Asi nie je pre novinárov lukratívna a dobre honorovaná. Hádzaná nemá „tlačenku“ zo zväzu do médií. Lobing by jej pomohol. Nič sa nehovorí o našej extralige, o úspechoch klubov, ani len o serióznom výsledkovom servise. Pozrite sa, kam to dotiahol Peťo Kukučka. A čo vieme o tom u nás doma? Veľa mojich študentov ani nevie, čo je hádzaná, ako sa hrá, fakty o nej a podobne. To je smutné, pretože pochádzajú z miest a obcí, kde sa hádzaná hrá alebo hrávala a to na vysokej úrovni. Nemajú to odkiaľ vedieť. Poukážem na český florbal, tam je to jednoznačné. Postarajú sa o to, aby sa to dostalo do médií, aby to prekvitalo aj spoločensky nielen športovo. Ľudia majú záujem o florbal aj ako o aktivitu – udalosť, aj ako o televízny prenos zo zápasu. A všetko je na vysokej úrovni pripravené, postarané a zorganizované. Otázka teda znie: Prečo je florbal v Čechách na lepšej úrovni ako u nás? Apropo, čo sponzoring? A opäť je to, „načo a prečo“ – v slovenský podmienkach. Ďalší nelichotivý fakt.“

Čo mienite robiť po skončení aktívnej hráčskej kariéry? Budete už len učiť, alebo pridáte aj trénerstvo?

Uvidím dokedy ma bude učiteľstvo baviť. Nechcem sa venovať trénerstvu, pretože si myslím, že asi na dlho je to na Slovensku bez budúcnosti. Pre mňa to nemá žiaden efekt. Pripúšťam len možnosť ako výpomoc – venovať sa špecializovaným tréningom pre krídelníkov. Na to sa v súčasnosti málokto trénersky špecializuje.

Dokedy máte v pláne hrať aktívne hádzanú?

Plány sú plány. No môj plán bol pred dvoma rokmi skončiť definitívne s hádzanou. Myslím si, že teraz to už príde a tento rok to bude moja posledná sezóna. Dúfam však, že to bude v zdraví a v plnej kondícii.

Čo si myslíte, v čom vidíte príčiny úpadku hádzanej na Slovensku?

Je to v ponímaní športu celkovo spoločensky veľmi zlé. Rodičia necítia význam športu, rodičia nedokážu dieťa naviesť a pritiahnuť k športu, dať mu z toho pozitívny signál. Je to v prvom rade a hlavne vecou rodičov. Deti sa v tomto nerozhodujú samé. Keď budú vidieť rodičia veľké športové podujatia a veľké zápasy s plnou halou divákov, skvelú atmosféru, vynikajúce športové výkony a osobnosti športu  a vezmú svoje deti na tieto podujatia, bude to mať veľký význam. Nielen pre nich. Celé je to podmienené aj peniazmi. Tým to začína a tým to aj končí. Spoločnosť si musí uvedomiť, že šport potrebuje ľudí a peniaze. Úpadok je aj v tom, že v zabezpečení niet maximálnych prostriedkov na veľké úspechy, veľké činy, veľké výsledky, veľké podujatia. Hádzaná smeruje k amaterizmu. Hádzaná nám chátra. Je slabo propagovaná a agitovaná doma v lokálnych a národných médiách – v tlači, televízii na internete, aj na sociálnych sieťach. Všade vidia deti Lionela Messiho a Cristiana Ronalda. Ale pozná niekto Timura Dibirova, ktorý hral aj na Slovensku a nie raz? Vedia deti, kto je posledným olympijským víťazom v hádzanej, či aktuálnym majstrom sveta v hádzanej? Asi si ľudia myslia, že keď stojí lístok na domácu hádzanú 3-5 EUR, že niekto na tom zarába a bohatne, a preto tam nezoberú svoje deti na hádzanú. Ak si myslia niektorí, že hádzanársky kemp je zisková vec, tak to je omyl. Toto sú príčiny úpadku hádzanej na Slovensku a dokážem si predstaviť, že tých príčin je ešte viac, ako som uviedol. Je to smutné, že jedna z bášt kolektívneho športu na Slovensku i v Česko-Slovensku padá „na hubu“.

Vedeli by ste porovnať situáciu na Slovensku a v Čechách? Ktorá krajina je na tom lepšie s víziou hádzanej?

Čechy sú viacej na klubovej úrovni amatérske. Ale robia to za to veľmi dobre. Naša kvalita hádzanej veľmi poklesla a už nás s tým amaterizmom predbehli aj Čechy, teda tou kvalitou určite. Sú to poväčšinou síce amatéri, ale na každej druhej škole je hala s parametrami pre seniorskú hádzanú. Je tam výraznejšia podpora športu aj od štátu. Sponzori majú záujem pomáhať a podporovať šport. O to skôr prichádzajú dobré výsledky a tým aj úspechy.

Máte roky skúseností ako hráč. Obliekali ste aj reprezentačný dres. Vidíte aj prácu s deťmi v klube. Aká je podľa Vás práca s deťmi v Sporte? Kde treba pridať?

Dá sa povedať, že Sporta išla od nuly, neboli mládežnícke družstvá. Podarilo sa jej naplniť mládežnícke družstvá. Práca je skutočne dobrá. Veľa sa z toho zmenilo, chcelo to čas, peniaze a samozrejme správnych ľudí. No je potreba pridať - ale loptička je na strane rodičov a spoločnosti. Podmienky v klube sú vytvorené: metodika, tréningové priestory, tréneri, kvalifikovaní odborníci, ostatné zázemie a športový servis. Niet asi väčšej možnosti vybrať kvalitu v súčasnosti v regióne. No nie je záujem, a tým nie je výkonnostná kvalita. Chýba väčšia konkurencia, väčšie chcenie a hlavne vydržať. Deti sa musia naučiť viac chcieť, túžiť a byť vytrvalí, odolnejší aj na tej športovej ceste za úspechom. Ďalej nie je za potreby vidieť, že niekto na tom zarobí na klubových členských poplatkoch a tak ďalej. To je ďalší omyl. Opäť je potrebné, aby rodičia mali tiež väčšiu snahu, aby ich dieťa športovalo, hralo hádzanú, či futbal. Je dôležité, aby deti cítili ich podporu v športe, aby mali z toho aj dostatok pozitívnych emócií – aby sa tešili zo športu.

Čo podľa vás rozhoduje u detí, aby ich šport prilákal?

U detí, ktoré sú hráčmi a hráčkami Sporty, a ktoré prišli na zápas do haly, rozhodli výkony mužstva, naše výsledky. Videli svojich klubových hráčov ako hrajú, ako dávajú góly. Preto chceli byť Peťom Dudášom, Ľubom Ďurišom, Tomášom Lahom, Majom Žernovičom. Je možné, že sa to teraz trošku spomalí: absencia osobností v tíme a výsledky. Je potrebné prekonať vzdory, ktoré u detí prevládajú a opäť aj rodičia – oni môžu ukázať a naviesť deti na cestu úspešného športovca. Poznám skutočný príbeh, keď doslova aj bitka od rodiča pomohla tomu, aby sa dali športom - hádzanou zarobiť slušné peniaze a boli skvelé športové výsledky. Hlavný hrdina tohto osudu vďaka hádzanej spoznal svet, atmosféru veľkých zápasov, profesionálny život. Ale rodič nad ním bdel, nútil zdolávať prekážky a nie ich obchádzať a samozrejme mu bol veľkou podporou v tom, čo robil.

Prečo deti sa nedokážu zanietiť a dlhodobo sa cielene venovať športu? V čom vidíte kľúčový problém?

Pohodlnosť a veľa vecí, ktoré sú jednoduchšie, ako je napríklad zostať doma a užívať si pohodlie. Sú ochotní na tréningy chodiť, ale keby boli  1x alebo 2x za týždeň. Majú veľa obranných mechanizmov, ako sa podriadiť namáhavejšiemu tréningovému cyklu. Pohodlnosť a nič iné. Dávajú si otázky: „Načo? A prečo? Načo mi to bude….?“ Len to ich zaujíma.

So Sportou ste naskočili do zimnej prípravy. Čo vás počas prípravy čaká?

To čo vždy, veľa behania, posilňovania, driny i odriekania. Bude to to, čo považujem pri hádzanej za to najjednoduchšie. Potom v hale sa ukáže, čo budeme ďalej potrebovať v príprave. To už bude isto zložitejšie.

Máte ešte tri zápasy v základnej časti, potom istú účasť v nadstavbe. Aké sú ciele?

Nemáme už Dana Kývalu, ktorý nám pomohol gólmi, aj herne. No družstvá, ktoré sú v tabuľke pod nami musíme poraziť. Teraz to bude náročnejšie. V nadstavbe to bude pre nás ešte viac ťažšie. Niet čo dodať. Budeme hrať s mužstvami nad nami a tie majú svoju kvalitu. Snáď budeme mať aj šťastie.

Myslíte si, že Sporta napriek zlému vstupu na jeseň do sezóny, hráčskym odchodom a zraneniam sa dokáže prepasírovať do zápasov play-off?

Momentálne nemáme na to hráčov. Ale niekedy aj motyka vystrelí, ako sa hovorí.

Začal sa nám nový rok - 2018. Aké je vaše želanie, predsavzatia a priania do nového roka?

Predsavzatia žiadne. Prianie je, aby naša rodina i hádzanárska rodina bola zdravá. Iné si neželám. So zdravím prichádza i šťastie, to hovorí samo za seba.

Napíšte komentár

návrat hore

Fraštacké noviny

  • Dvojtýždenník o živote v Hlohovci a okolí.

  Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Akékoľvek rozmnožovanie časti alebo celku textov, fotografií akýmkoľvek spôsobom bez súhlasu vydavateľa je zakázané.

Kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.